Temperance Tianna Noelle White Lowe
Vek: 17
Dátum narodenia: 21. 6. 1992
Výzor: Temperance je štíhle vysoké dievča s hustými hnedými vlnitými a občas kučeravými vlasmi. Z tváre tvaru srdca žiaria ako hviezdy na nebi, dve veľké tmavomodré oči.
Charakteristika povahy: Milé, večne usmievavé dievča s nadmerným množstvom otázok. Zlá nálada ju väčšinu obchádza, ale keď ma na ňu dôvod, vie byť poriadne nepríjemná. Vždy všetko potrebuje vedieť, za tajomstvo by zaplatila aj dušou a vždy si ich necháva pre seba. Občas sa cíti veľmi osamelá, aj keď nie je sama. Nevie plakať – zatiaľ ju to nikto nenaučil. Svojich priateľov miluje, považuje ich totižto za priateľov do konca života. Je priveľmi dôverčivá, puntičkárska a občas strašne hanblivá.
Čo má rada: Svoj klavír
Tanec (hlavne tango)
Knihy
Prírodu a cestovanie
Tajomstvá
Kvety (hlavne fialky – miluje ich vôňu)
Hudbu
Úsmev
Svojich priateľov a inak zblížených ľudí J
...
Čo nemá rada: Faloš
Pretvárku
Rôzne pohybujúce sa veci (tým sa myslí hmyz)
Klamstvo
...
Čoho sa bojí: Tmy (ak je sama)
Niektorých zvierat a hmyzu
Život (skoro) ako v rozprávke
Temperance prvýkrát zhliadla svet 21. júna 1992. Vtedy toho veľa nenarozprávala, no jej mama Tatianna White vždy presne vedela, čo jej treba. Otecko ju odmala rozmaznával, dovolil jej hrávať sa aj uňho v laboratóriu. Každučký deň Temperance hovorieval príbehy na dobrú noc, ktoré naozaj prežil s jeho minulou rodinou. Už ako malá túžila spoznať jeho prvú rodinu, malú dcérku a jej nevlastnú sestru.
Keď mala Temperance 7 rokov:
,,Mami, keď budem veľká, pôjdem za nimi a poviem im pravdu“ ťahala Tatiannu za kvetinové šaty.
„Temperance, nemôžeš. Musíš ostať tu, starať sa o otca.“ po každé jej odpovedala.
„Ale ja chcem!“ kričala na ňu.
„Nemôžeš. Viem predsa, čo je pre teba dobré a čo nie. Som tvoja matka a týmto právom ti zakazujem už o tom hovoriť!“ tentokrát sa naštvala aj ona a zakázala jej splniť si dávny sen.
„Nenávidím ťa!“
Treskne čerstvo upečeným jablkovým koláčom v miske: „Už to ho mám dosť! Darsh!“ vybehla z miestnosti, zaklopala na pracovňu – laboratórium.
„Čo je, zlatko?“ spýtal sa nič netušiaci otecko.
„Zakazujem ti, aby si jej ďalej hovorieval tie blbé vymyslené príbehy!“ kričala.
„To nespravím. Tie príbehy tvoria časť mňa a teraz aj jej časť!“ nedal sa Darsh.
„Ja ťa prosím!“ zmiernila hlas, klipkala naň ho očami.
Porazenecky vzdychol: „Tak dobre.“
„NIEEEE!“ skríkla malá Temperance a utiekla sa schovať do svojej izby na druhom poschodí. Silno treskla dverami, ľahla si na posteľ a skrútila sa do klbka.
„Temperance?“ potichu vošiel Darsh do jej izby, usadil sa vedľa nej.
„Choď preč.“
„Prepáč. Musel som jej niečo povedať.“ ospravedlňoval sa, „Aj tak sú to naše príbehy a nikto nám ich neukradne.“
Otočí sa k nemu, oči jej zaiskria: „To myslíš vážne?“
„Áno. Poď so mnou. V laboratóriu ti ich môžem rozprávať – tam nechodí“ slepé oči hľadeli Temp do tváre.
„Ďakujem.“ pohladila ho po zdravej ruke.
Odvtedy matku nemá príliš v láske. Po každé rozhodovala za ňu, nenechala jej v ničom voľnú ruku. V ničom jej nedôverovala. A Temp to už začínalo liezť na nervy:
„Matka, kedy mi dáš už konečne pokoj?“ skríkla Temperance, keď vchádzala do domu, „Prečo mi aspoň raz nedôveruješ? Ja to zvládnem.“
„O tom pochybujem. Choď sa učiť. A von nepôjdeš dovtedy, dokedy to nebudeš vedieť odzadu dopredu!“ prísne dohovorila a odišla do kuchyne.
„Nenávidím ťa.“ zašepkala a šla pozrieť otca.
„Oci? Si tu?“ zvolala, keď zabuchla dvere na pracovni.
„Som tu vzadu. Počul som ťa prichádzať. A počul som aj váš rozhovor.“ zvolal Darsh.
„Och.“ Opatrne kľučkuje medzi rôznymi kadičkami, stojanmi a skúmavkami, „Prečo tak dobre počuješ? Občas je to nevýhoda – počuješ toho až príliš veľa“
„To mám za to, že som oslepol.“ sedel v koženom kresle a čítal knihu v Braillovom písme.
„Veď vieš, že ma to nebaví. Mám pätnásť – nemôžem trochu rebelovať?“ spýta sa nevinne.
„Ach, Temp, kedy sa poučíš? Nedráždi tigra.“ prstom ukáže hore, aby vedela, o kom hovorí.
„No dobre...“ vzdáva boj predčasne, „Čo to čítaš?“
Darsh sa zasmeje: „Znova Shakespeara: Hamleta. Fascinuje ma to.“
„Ty mu nedáš pokoj, však? Veď tá kniha ešte nestihla od minula vychladnúť.“
„Nie. Ani tebe. Choď sa to, prosím ťa, naučiť. Inak sa von z domu nedostaneš.“
Zatvári sa: „Nenávidím ju, no pre teba všetko, ocko.“ dá mu pusu na čelo a chtiac-nechtiac sa odíde učiť do svojej izby, no najprv, sa šla vyzúriť na klavír.
3. máj - Osudný deň:
„Oci! Oci, si v poriadku? Oci!“ kníše Darshom v jeho obľúbenom kresle v pracovni. Skontroluje dych, rozruší sa, pretože nič necíti. Tep. Nahmatá žilu na jeho zdravej ruke, chytí ju hystéria.
„Matka! Matka! Poď sem! Otec je asi...mŕtvy!“ došlo jej to. Klepú sa jej ruky, sadá si na druhú sedačku v miestnosti a díva sa na jeho mŕtvu tvár.
Príde mama, doslova uteká k nej a uvidí jeho bezvládne telo: „Och nie. Nie, nie, NIE!“ kričí, zosype sa vedľa Temp a začne strašne plakať. Temperance vytáča záchranku, volá ich, aby okamžite prišli.
Záchranári zisťujú, že je naozaj mŕtvy, oznamujú im tú nešťastnú novinu. Tatianna sa rozplače ešte viac, Temperance zostane ticho sedieť. Stratila jediného, ktorému záležalo, že existuje. Telo odvážajú preč, matka ide s ním a Temp ostáva sama doma. Nechce si ho zapamätať ako neživú bytosť, chce ho mať v spomienkach ako dokonalého otca, ktorý vie rozprávať krásne príbehy. Ľahne si na posteľ vo svojej izbe, schúli sa do klbka a zaspí. Sen jej pomôže správne sa rozhodnúť...
Po dvoch dňoch:
„Odchádzam!“ vyťahuje zo skrine malý cestovný batoh, hádže do neho prvé veci, čo jej padnú pod ruku.
„To ti nedovolím! Zakazujem ti, pohnúť sa odtiaľto čo i len na krok!“ znova zakazuje Tatianna.
„Matka – Drž už konečne hubu! Mám pokrk toho tvojho dirigovania! Som dosť stará na to, aby som sa rozhodovala sama za seba! A teraz mi uhni!“ vypustila zo seba všetko, všetko, čo sa po tých rokoch nekonečného buzerovania nazbieralo.
„Fajn! Zmizni! Nech ťa tu už viac nevidím!“ znova kričí.
„To ani neuvidíš. To si píš, že neuvidíš!“ uisťuje ju o svojich plánoch, ponáhľa sa z domu, skoro uteká. Zastaví sa v pracovni, niečo zoberie. Zastaví sa v kuchyni, tak isto si niečo zoberie a zabalí to do už aj tak plného ruksaku.
„Zbohom.“ stihne povedať a zabuchne dvere. Presne vie, kam má ísť. Vždy to vedela – len ako sa tam dostať??
Po dni a pol na cestách sa konečne dostane na to správne miesto – Luck. Teší sa, na nič, čo zažila, nemyslí. Zrazu sa ocitne na dajakej čistinke. Obzerá sa, hľadá tú správnu osobu.
„Prosím ťa, nepoznáš Stellu Milly Lowe?“ spýta sa na pohľad sympatického dievčaťa.
„Zhodou okolností to som ja. Prečo sa pýtaš?“ ticho sa spýta, pohľadom si prezerá Temperance.
„Ja...prišla som ti niečo povedať...“ začala rozprávať. Rozhovor sa neskončil skôr, ako Slnko zapadlo. Obidve zistili, kto sú a že sú svoje nevlastné sestry. Stella začala objímať Temperance, tá sa začudovala, no tiež ju objala.
„Konečne viem, kto som.“ šepne Stelle do ucha.
INVENTÁR:
Od Michaela
Uz pri nasom prvom stretnuti, nasom prvom tanci, som sa do teba zalubil na prvy pohlad. Temperance, toto je darcek, ktory ti davam z lasky, ale jeho hodnota ani zdaleka nevystihuje velkost mojej lasky k tebe :) Milujem ta. Tvoj Michael